Ako povedal jeden významný človek. Žijeme minulosťou, trápime sa čo bude v budúcnosti aby sme mohli prežiť súčasnosť. Stále na niečo čakáme, potom to príde a zrazu, už len na to spomíname. Prečo si moment šťastia a celkovo aj celý život nevieme užiť plnohodnotne a sústrediť sa na každú sekundu prítomnosti ? Prečo nenecháme svoju dušu nasiaknuť tou krásou a stále sa len zobúdzame spotení z nočných môr menom minulosť a budúcnosť ? Čo tak sa raz prebudiť a vstať do slnečného rána a precítiť každý teplý lúč prítomnosti ?
Žijem v meste a stále čoraz viac naokolo vidím len stroje, nie ľudí. Niekam sa len náhliť, myslieť na hladné krky doma, ako zaplatiť hypotéku, čo budem zajtra variť, koľko mi zostalo ešte na účte , čo si pomyslia o mne susedia a ostatní keď zrazu zistia, že ja som iný ? Pozrime sa len von na ulicu a čo vidíme ? Ľudia sa kamsi náhlia, niekedy ani vôbec nevedia za čím. Možno za starobou, či smrťou, alebo vedia vôbec za čím ? Utekajú za budúcnosťou bezhlavo sa na všetko tešia, na všetko čo má byť v budúcnosti. A keď zrovna majú na chvíľu čas, začnú sa hrabať v spomienkach, prežívať spätne minulosť ktorú vlastne ani nežili len nasadli do rýchliku menom zajtrajšok a nesústredili sa ani na chvíľu na prítomnosť. Povedia si ešte „ách tie staré dobré časy“ , alebo „aký som už starý“, či „ako rád by som to vrátil“. Neuvedomujúc si, že raz toto isté povedia aj o tomto dni. Prinajlepšom sa zastavia pozrú sa do zrkadla a uvidia človeka uťahaného životom, ktorý ma vrásky z toho čo bude zajtra a nezastavia sa konečne raz nad prítomnosťou, nad dneškom nad tým, že žijeme práve v tomto momente. Nevieme si užiť dnešok, moment prítomnosti a urobiť seba a svoje vnútro šťastnými.
Práve preto sa snažme všímať si viac čo je okolo nás, vstávať s tým že ach ako je krásne, veď svieti slnko, alebo keď pôjdeme nabudúce niekam von prejdime sa prežime svoj život naplno. Objavujme nepoznané, pochopme nepochopené a precíťme všetko čo sa dá navôkol, dajte pocítiť duši že žijete, že ste tu na svete a chcete aj niečo reálne prežiť nie len prežívať zo dňa na deň.